Ako si poradiť s chovom japonských prepelíc

Japonské prepelice sú síce malé, ale výkonné. Dajú sa chovať v záhrade, ale aj v
garáži či pivnici, teda vo voliére aj v klietkach. Samozrejme, ak sa dá,
uprednostníme odchov vo voliére – je prirodzenejší, zdravší i ekologickejší. Tiež
máme možnosť vybrať si, či budeme chovať nosný alebo mäsový typ prepelíc.
Chuťovú kvalitu vajíčok i mäsa prepelíc možno charakterizovať ako delikatesnú.
Mäso z pŕs prepelíc je rovnako tmavé ako zo stehienok. Aj výživná hodnota vajec je
vysoká, obsahujú 13,1 % bielkovín, 11,2 % tuku. Z aminokyselín bielkoviny
obsahujú vyššie percento metionínu, tryptofánu, leucínu i fenylalanínu, ďalej
dostatok vápnika, fosforu, železa, ale aj vitamínov A, B1, B2 a dôležitú kyselinu
nikotínovú (vitamín B3) regulujúcu cholesterol. Percentuálny pomer bielka a žĺtka je
65 : 35.
Najzdravší spôsob prípravy vajíčok, pri ktorom sa ich cholesterol nestáva vzdušnou
a tepelnou oxidáciou pre nás rizikový, je uvariť ich v škrupine na mäkko (80 až 90
sekúnd).

Obsah vzácnych zdravotne preventívnych omega-3 mastných kyselín v prepeličom

tuku i vo vajíčkach môžeme výrazne zvýšiť prirodzenejším zložením krmiva
(prídavkom zeleného rastlinného krmiva, napríklad pasením, tiež prídavkom
ľanových a konopných semien, ale aj znížením dávok obilnín).

Prepeličie vajíčka i mäso teda môžeme pretvoriť na tzv. funkčné potraviny – tie
nevnášajú do našej stravy nič negatívne. Funkčnými potravinami sú potraviny, ktoré
okrem bežných prirodzených obsahových látok sú prírodou, spôsobom pestovania
či chovom obohatené o ďalšie zdravotne aktívne látky.

Vlastnosti a spôsob života

Prepelice sú veľmi opatrné, plaché a krehké vtáky. Pri vyrušení prudko vyletujú
nahor alebo sa rýchlo utekajú skryť, preto ich chytáme podberákom alebo len rukou
zhora a jemne ich pridŕžame za beháky a krídla. Nikdy ich nechytáme za perie, lebo
by nám zostal v ruke len chumáč a prepelice by utiekli – ide o tzv. únikové
pŕchnutie.
Kohútik prepelice je dlhý asi 180 mm, sliepočka je dlhšia, 190 až 200 mm. Líšia sa
od seba krémovým sfarbením brady a hrdla. Typickým samičím znakom sú krémové
prsia s drobnými sýtohnedými bodkami. Tieto prepelice žijú polygamne. Nie sú
hlučné, len samce tokajú skoro ráno a večer, menej často cez deň, pričom kohútik
krúži okolo sliepočky v akomsi svadobnom tanci. Mladé väčšinou nevysedia, iba ak
v tých najlepších podmienkach vo voliére, preto musíme vajíčka nechať vyliahnuť
v inkubátore alebo skúsime využiť náhradnú sliepočku liliputku. Ich vývoj po
vyliahnutí je veľmi rýchly a aj veľmi skoro (o 5 až 6 týždňov) pohlavne dospievajú.

Kŕdlik pri chove prepelíc v klietkach zostavujeme v pomere 1 : 1 až 1 : 2 (samec :

samice), v prípade voliérového chovu to môže byť aj 2 : 6. Kŕdlik zostavujeme
naraz, nie je vhodné pridávať vtáky postupne, lebo pôvodné prepelice by mohli
atakovať tie nové.

Pozor na teplotu

Prepelice japonské sú teplomilné vtáky, ktorým by vo voliére nemala klesnúť teplota

pod 18 °C. Priestor by mal byť chránený pred chladom, prievanom, ale najmä
dažďom. Znesú síce i nižšiu teplotu, ale v suchu a bez prievanu, takže v zateplenej
časti voliéry môžu aj prezimovať, len nebudú znášať vajíčka. Ak je to možné, radšej
ich necháme prezimovať v teplej miestnosti, kde budú niesť vajíčka.

Klietkový chov

Ide o najmenej ekologický spôsob, ale čo sa týka klasickej úžitkovosti

najefektívnejší. Tu totiž môžeme dobre regulovať všetky chovné parametre (teda
teplotu, dĺžku osvetlenia) a vybrať pre ne tie najlepšie kŕmne zmesi
i s automatizovaným kŕmením a napájaním. Výhodné je, keď je dno klietky
zošikmené smerom dopredu, takže sa vajíčka znesené v klietke hneď skotúľajú do
predného žliabku a nie sú znečistené trusom.

Klietky sú buď celokovové, alebo s drevenou kostrou obtiahnutou králičím pletivom.

Aj ich dno by malo byť z pletiva s otvormi 1 × 1 cm, aby trus mohol voľne vypadávať
do podloženého trusníka posypaného pilinami alebo hoblinami. Na jednu dospelú
sliepočku nosného typu počítame pri výške klietky 30 cm s plochou dna asi 150
cm2, pri mäsovom type 250 cm2. Väčšinou sa chovajú nosnice bez kohútikov,
nepotrebujú ich na znášanie konzumných vajec. Dobré skúsenosti sú aj
s kombinovaným chovom 2 kohútikov a 4 sliepočiek v klietke s dnom veľkým 30 × 90
cm a viac.

Chov vo voliére

Ide o najprirodzenejší chov. Prepelice sa skôr držia pri zemi, takže 120-centimetrová
výška voliéry by im mala stačiť. Súčasťou voliérového komplexu by mal byť aj krytý,
zateplený, v lete bezprievanovo vetrateľný kurník s vhodnou podstielkou. Celá
voliéra musí mať asi 50-centimetrové základy (klasické betónové, tehlové) či aspoň
výbeh zaistený betónovými doskami alebo plechovými platňami proti podhrabaniu
sa predátorov. Spodok oplotenia výbehu musí byť do výšky 50 cm od zeme
z plného materiálu, teda z dosiek či plechu, aby tak chránil malé vtáčence pred
prízemným prievanom a zároveň vytvoril aspoň malý tieň. Pletivo voliéry musí byť
také husté, aby sa cezeň neprešmykla dnu lasica ani malé kuriatka prepelíc von.

Výbeh voliéry by mal byť zatrávnený a osadený niekoľkými nejedovatými kríkmi

slúžiacimi na zatienenie aj ako úkryt. Dobré je, keď aj rodia jedlé plody. Musí tu byť
aj pieskovisko, v ktorom sa prepelice radi váľajú (tým sa zbavujú parazitov),
prípadne zobú hrubý piesok a kamienky, napr. tzv. grit, ktorý je nutný na trávenie
potravy.

Dôležité sú aj automatické napájadlá a kŕmidlá. Kým sa kríky rozrastú, výbeh

musíme aspoň sčasti zatieniť pred prudkým slnkom. Dvierka do kurníka
uspôsobíme tak, aby zamedzili prievanu a súčasne umožnili vtákom voľný vstup do
kurníka pri daždi či na noc.

Čo ovplyvňuje úžitkovosť prepelíc

Podmienky chovného prostredia a výživa ovplyvňujú nosnosť aj celkovú úžitkovosť

prepelíc:
• vlhkosť vzduchu by mala byť 60 až 70 %;
• svetelný režim veľmi silne vplýva na rýchlosť ich vývoja do pohlavnej dospelosti,
preto mláďatám do veku 2 týždňov svietime 24 hodín denne;
• teplota priamo ovplyvňuje nosnosť sliepočiek; optimálna je 18 až 24 °C; ak sa
mláďatá vyvíjajú pri chladnejšej teplote, aká je pre ne v danom veku optimálna,
začínajú niesť neskoršie; ak na nosnice pôsobí dlhšie nižšia teplota, vyvolá to
pŕchnutie peria a prerušenie znášky aj na 2 mesiace;
• v prípade, že chováme niekoľko generácií prepelíc pri trochu nižšej teplote, môžu
sa na ňu adaptovať;
• malý chovný priestor (platí to najmä pri mäsovom type prepelíc) môže vyvolať
prepeličí kanibalizmus, dá sa tomu zabrániť použitím upokojujúceho červeného
svetla.

Prírodnejšie krmivo, zdravšie vajcia i mäso

V prírode sa prepelice kŕmia zelenými rastlinami a ich semenami, bielkoviny

získavajú hlavne z drobných živočíchov a chrobače. Vysoký podiel obilnín
v kŕmnych zmesiach a nízky podiel zelených rastlín zvyšuje podiel nasýtených tukov
a omega-6 mastných kyselín, ktoré sú pre nás nevhodné, lebo podporujú vznik
zápalov v našom tele a tvoria sa na úkor omega-3 mastných kyselín, ktoré sú,
naopak, protizápalové a majú ozdravné účinky. Aj pri klietkovom chove teda
prepelice bohato kŕmime sekanými zelenými rastlinami. Tie im okrem iného
dodávajú nevyhnutný chlorofyl, enzýmy, vitamíny, minerály a stopové prvky, čím
zlepšujú ich zdravotný stav a výrazne zvyšujú výživovú hodnotu, ako aj kvantitu ich
produkcie.
Pri voliérovom chove na trávniku je zloženie výživy podstatne prirodzenejšie
a produkcia chutnejšia i zdravšia, lebo čím viac zelených rastlín skŕmia, tým majú
ich vajíčka i mäso vyšší obsah omega-3 mastných kyselín.

Prečo chovať prepelice?

Efektívnosť ich chovu je v porovnaní s inou hydinou veľmi vysoká:

• vysoká liahnutosť z vajíčok;
• ich vývoj je veľmi rýchly, pohlavne dospievajú v 5. až 6. týždni od vyliahnutia,
keď sliepočky začínajú už niesť vajíčka;
• nosný typ začína znášať v 5. týždni svojho veku, za 10 mesiacov môže zniesť až
300 vajíčok s hmotnosťou 13 g; mäsový typ začína znášať v 6. týždni a za rovnaký
čas znesie asi 250 vajíčok s hmotnosťou 16 g;
• zaujímavosťou je, že sliepočka prepelice je vždy väčšia ako kohútik – v prípade
nosného typu má kohútik hmotnosť 220 g, sliepočka 260 g; pri mäsovom type váži
kohútik 200 g, sliepočka 370 g;
• hoci sú prepelice podstatne menšie ako napríklad leghornky, predsa je hmotnosť
prepeličích vajíčok asi 10 % z ich telesnej hmotnosti, zatiaľ čo pri sliepkach je to
len 2,7 %;
• aj ekonomika kŕmenia je lepšia na strane prepelíc, keďže do začiatku znášky,
teda do 6. týždňa, spotrebujú 600 g krmiva, čo je na deň 23 g, zatiaľ čo sliepka
nosného plemena spotrebuje 9 kg krmiva, čo je 100 g na deň, a začína niesť vajíčka
až po 20. týždni života;
• pri klasickom kŕmení dospelá prepelica spotrebuje 20 až 25 g jadrového krmiva
za deň, teda 6 až 8 kg za rok.

Výživa a kŕmenie prepelíc

Odskúšané a odporúčané hodnoty krmív pre japonské prepelice sú:

• pre mláďatá do 3 týždňov života by malo vhodné krmivo v 1 kg obsahovať 12,1 MJ
MEN (megajoule bilančne metabolizovateľnej energie opravenej na dusíkovú
rovnováhu), 245 g dusíkatých látok (NL), 14,1 g lyzínu a 9,5 g sírnych aminokyselín;
• v nasledujúcom vývojovom období by krmivo v 1 kg malo obsahovať 12,5 MJ
MEN, 195 g NL, 11,5 g lyzínu a 8,4 g sírnych aminokyselín;
• v znáške má kŕmna zmes obsahovať aspoň 200 g NL/kg;
Takto by v prípade nosného typu mala byť zaistená produkcia 300 vajíčok za rok.

Klasicky odporúčané dávky živín v znáškovom období prepelíc sú 25 až 32 %

bielkovín, 60 až 70 % sacharidov, pričom je dôležitý i dobrý pomer rastlinných
a živočíšnych bielkovín a tiež podiel minerálov, najmä vápnika, fosforu, mangánu,
jódu a ďalších stopových prvkov i prírodných vitamínov, hlavne A, B a E.
Najjednoduchšie je, ak používame hotové kŕmne zmesi pre bažanty, morky alebo
pre nosnice, ktoré obohacujeme napučanými či naklíčenými obilninami, drvenou
kukuricou, jačmeňom, hrachom, prosom, lúpaným ovsom, repkou, slnečnicou,
konopným a ľanovým semenom (obsahujú omega-3 mastné kyseliny) či vaječnými
škrupinami. Kým si prepelice zvyknú, treba granulované krmivo miešať so zrnom.
Dôležité je pridať aj šťavnaté krmivo ako repu, mrkvu, kel, špenát, šalát, petržlenovú
vňať, ba i žihľavu, rebríček, ďatelinu, púpavu, semená burín, jarabinu, ovocie, ale
i cmar, srvátku, tvaroh či vajíčkovú zmes.

Aby bolo krmivo pre hydinu chutnejšie a výživnejšie a aby sa aj dôležité, najmä
v tuku rozpustné karotenoidy zo zeleného krmiva lepšie vstrebávali, do kŕmnych
zmesí sa pridáva tuk. Pridaním tuku alebo i semien s vyšším obsahom omega-3
kyselín môžeme citeľne zvýšiť aj podiel týchto omega-3 kyselín vo vajíčkach a mäse
prepelíc. Vhodný je ľanový olej, ale ešte lepšie sú ľanové semená – odrody ’Libra‘,
’Atalante‘ či ’Flanders‘ s nízkym obsahom kyseliny linolovej (omega-6; 115 g/kg)
a vysokým obsahom kyseliny alfa-linolénovej (omega-3; 606 g/kg). Vzhľadom na
veľmi rýchlu a zdravotne negatívnu oxidáciu ľanového oleja na vzduchu semená
tesne pred skrmovaním rozomelieme na trieštivom mlynčeku.

Keďže pridané tuky ľahko oxidujú, je dôležité, aby kŕmna zmes obsahovala aj
dostatok antioxidantov. Ak aspoň polovica kŕmnej zmesi pozostáva zo zelených
rastlín a prirodzených olejnatých semien, ich obsah antioxidantov bude na ochranu
proti oxidácii stačiť.

Košarovanie

Čím viac zelených rastlín prepelice skŕmia, tým majú ich vajíčka i mäso vyšší obsah
omega-3 mastných kyselín. To môžeme zabezpečiť aj tzv. košarovaním, teda
spásaním rastlín pod posuvnou drôtenou ohradou prekrytou aj zvrchu pletivom,
ktoré ich chráni pred vzdušnými i pozemnými predátormi a ktoré tiež zabezpečí, aby
sa prepelice nerozpŕchli po záhrade.