ŽIVÉ JASLE

Rozjímanie pre laikov

na každý deň v roku

OKTÓBER

1948

Nákladom Ústrednej katolíckej kancelárie

v Bratislave, Kapitulská 5, vydáva Verbum,
Košice.
 Pondelok po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

POVINNOSTI MÔJHO STAVU.

Turistická spoločnosť prišla si pozrieť prácu

na stavbe jednej veže slávnej kolínskej katedrá­
ly. Celkom na vrchu pracoval starý robotník, kla­
divom a dlátom vytesával do kameňa drobné
kvety a rímsy. Opýtali sa ho: „Prečo si tak dá­
vate záležať na tejto práci? Zdola sa nedá vidieť
ani obdivovať, čo robíte“.
Robotník odpovedal: „Robím to pre dobrého
Boha. On to uvidí“.
Verné plnenie povinnosti.
Keď ide o výstavbu mojej duše, môžem byť
pri tejto práci povrchný? Či len potiaľ mám
na nej pracovať, pokiaľ to vidia ľudia? Boh vše­
tko vidí.
Dnes sa zvlášť zdôrazňuje svedomitosť v prá­
ci. Vštepuje sa to do každého žiačika, pripomína
sa každému šoférovi, každému baníkovi, strojní­
kovi. Koľkí ľudia prídu o zdravie, azda aj o život,
pri svedomitom plnení svojich hmotných povin­
ností!
A o čo inšie sa mám snažiť, ak nie o to, aby
som až do úmoru pracoval predovšetkým na svo­
jom duchovnom živote, ktorý mi má zaistiť več­
né spojenie s Bohom?

321
 Utorok po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

TAK TO MÁ BYŤ, BOŽE?

Ak si myslím, že to, čo robím pre svoju dušu

a pre duše bližných, je dobré, ešte by som sa
mal raz opýtať: Je to naozaj dobré, Bože?
Napríklad večerná modlitba, ktorú som vy­
konal tak unavene a povrchne. Tak to malo byť?
Nepremyslený rozhovor s manželkou alebo
s matkou, pri ktorom som nevedel brzdiť svoju
pýchu a podráždenosť; tak to malo byť, Bože?
Keď som sa nevedel ozvať tam, kde hanobili
Cirkev sv., proti posmeškárom a cynikom; tak
to malo byť, Bože?
Keď som zahriakol žobráka, aby si radšej
hľadal prácu, ako by mal obťažovať statoč­
ných ľudí; tak to malo byť, Bože?
A kde ešte?
Áno, každá vec by sa dostala do iného svetla,
keby som pred ňu postavil túto otázku.
Od odpovede závisí, či budem môcť byť spo­
kojný.
Nebolo to tak, ako si to Boh želá, dobre, ale
odteraz sa chcem vyhnúť miestu, na ktorom som
urobil chybu.
Výsledok? Predsa sa len dostanem vpred.

— 322 —
 Streda po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

POHODLIE.

Rozvoj techniky smeruje k tomu, aby urobil

človeku prácu ľahšou a život znesiteľnejším;
smeruje teda k hmotnému blahobytu.
Je zlomyseľnosťou alebo nevedomosťou tvrdiť,
že sa Cirkev sv. uzaviera pred pokrokom. Na­
opak, podporuje ho, pracuje, aby sa na ňom
zúčastnilo čo najviac ľudí, rozumne ho používa.
Iba jedno pripomína: Pohodlný život, pozem­
ské radosti nie sú cieľom. Hlása, že zem nemôže
zakrývať nebo, že čas nemôže zahaľovať več­
nosť. Čiže, nie to je dôležité, aby mal človek te­
lefón, spacie vozne, ústredné kúrenie, teda poho­
dlný tunajší život, ale aby nestrácal život večný.
Koľkí kresťania strácajú smysel pre kre­
sťanské odriekanie sa, lebo žijú v stálom styku
s obranou pohodlného života a neprestajne vy­
hľadávajú radosti sveta.
Mne musí byť evanjelium jasné vo svojom
pôvodnom znení.
Neupadol som aj ja do tohto omylu moderné­
ho človeka, ktorý pociťuje nešťastie na každom
kroku, kde sa treba zriekať pohodlia?
Ak by bolo tak, načo som potom prijal evan­
jelium?
Teda pozor, aby som z prostriedkov neurobil
cieľ, aby som nevybral škrupinu a jadro neod­
hodil.

— 323 —
 Štvrtok po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

KEBY VŠETKY SKALY…

Istý človek takto uvažoval: „Keby všetky ska­

ly, ktoré padajú s Tatier, padaly na to isté mie­
sto, bola by z nich lavína, ktorá by trvala dni-
noci“.
Ale môžeme ísť ďalej. Čo by bolo, keby vše­
tky ľudské pokolenia, ktoré opúšťajú túto zem,
zomrely v jeden deň na tom istom mieste?
Alebo, aký vrch by sa vytvoril, keby sa vše­
tky hriechy, ktoré sa na tomto svete popácha­
ly, shromaždily na jednom mieste! Vrch, ktorý
priviedol Krista na smrť.
Keby sa sústredily všetky opovrhnuté mi­
losti, aký veľký počet by ich bol!
Keby sa dvihly so zeme všetky dobré túžby,
všetky splnené a nesplnené rozhodnutia, aká bo­
lestná procesia by to bola!
A u mňa? Keby sa mi postavily pred oči vše­
tky moje poklesky, všetky stratené minúty, vše­
tky zbabelosti, zanedbané modlitby, neporozume­
nia lásky, všetky lži, ohovárania, obchádzania
milosti a všetko ostatné, na čo sa ani neodvážim
myslieť, Bože, Bože, kde by som bol bez Ježišov­
ho vykúpenia a kde bez milosti pokánia a bez
odpustenia?!

— 324 —
 Piatok po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

ODPUSTENIE (I).

Keď myslím na to, aké nezmerateľné množ­

stvo zla, koľko urážok Boha, koľko pádov, aké
nesmierne opovrhovania Kristovým vykupiteľ­
ným dielom prežila zem, musím sa spýtať: Čo
to vlastne zachovalo ľudské pokolenie od skazy?
Odpustenie.
Tam, kde ho ľudia obídu, nastávajú zvady,
súdy, nenávisť a vojny.
Odpustenie toto všetko vylučuje.
Preto sú steny jednoduchej drevenej spoved­
nice najväčším dobrodením, ktoré Kristus zane­
chal Cirkvi sv. a cez ňu celému ľudstvu.
Lenže ľudia nechápu toto nádherné tajom­
stvo nevyčerpateľného Božieho milosrdenstva,
ktorým sa Boh snižuje k svojmu hriešnikovi, aby
ho sodvihol s prachu, a to:
a) keď v odpustenie úprimne neveria,
b) keď sa naň opovážlivo spoliehajú.
Ja musím byť, aj v tejto veci načistom. Nič
mi nebráni, využiť svoju slabosť a ochotu na­
praviť sa a neprestajne šepkať prosbu odpuste­
nia.
Ale beda by mi bolo, keby som si z tohto mi­
losrdenstva Boha urobil Božiu povinnosť, s kto­
rou by som pomýšľal ľahkomyseľne kupčiť. Zlo­
myseľným a zatvrdlivým Boh nemôže nasilu dať
to, čo od Neho úprimne nečakajú.
Teda byť úprimný v priznaní sa i v predsa­
vzatiach.

— 325 —
 Sobota po 21. nedeli
po Svätom Duchu.

ODPUSTENIE (II).

Vypočul som tento rozhovor:

— Priateľu, zabudni na urážku, ktorú som
ti spôsobil. Nedá mi pokoj, že by sme mali ostať
nepriateľmi. Nehnevaj sa.
— Kto sa hnevá? — hovorí druhý s predstie­
raným prekvapením.
— Teda ostaneme priateľmi?
— Prirodzene.
Ale keď sa rozišli, uľahčil si ten druhý:
Namyslenec, najprv urazí a potom má ešte od­
vahu prihovoriť sa.
Všedný príbeh, ale nie ojedinelý. Prečo sa
tak ťažko zbavujeme zatvrdlivosti v hneve, do
ktorého sme sa dali strhnúť? A často to bola len
maličkosť, ozaj len podráždenosť, krivé slovo,
krivý pohľad, hlbšie zaoranie do role, predstih­
nutie v úrade, väčší úspech vo verejnom živote.
Nuž a keby Boh takto postupoval, kto z nás
by sa ešte odvážil myslieť na nebo? My však
myslíme naň, túžime po ňom, boli by sme ne­
šťastní bez myšlienky na jeho jestvovanie. A
jednako — podobní nevďačníkom z evanjeliovho
prirovnania — hrdúsime malých dlžníkov, keď
nám bol odpustený nesmierne veľký dlh u Boha.
Viem úprimne a dôsledne odpúšťať? Jestvuje
niečo, čo by som odpustiť nevedel? Ak áno, od­
kiaľ beriem na to právo?
Veľmi užitočné je cvičiť sa v každodennom
odpúšťaní.

— 326 —
 Dvadsiatadruhá nedeľa
po Svätom Duchu.

ZNAK OBETAVOSTI.

Vyznávanie viery a plnenie povinností nevy­

čerpáva sa len vo formalitách. Treba ísť i do dô­
sledkov, ktoré sú spojené s obetou.
Odkiaľ nabrali silu mučeníci, ktorí obetovali
na obranu viery svoje životy? Kde berú silu pre­
nasledovaní, ktorí sa vzdávajú ziskov, majetku,
slávy a kariéry, ak by malo práve toto ohroziť
ich duše?
Ako sme sa vzdialili od slávy mučeníkov! Ma­
lá bolesť, nepatrná obeta, trochu hladu, zachova­
nie piatku, trochu zimy pri dlhších službách Bo­
žích — nie je nám často už aj to ťažké?
A tak aj pri obrane duševných hodnôt a práv.
Mnohí sa totiž vyhovárajú: Čo sa dá robiť, ta­
ké sú časy, čo zmôžeme? Je to dôvod, aby sme
ustavične popúšťali tam, kde ide o zásady?
A čo by sme povedali potom, keby nás nie­
kto postavil pred dve otázky: sloboda, osobné
pohodlie — alebo článok viery alebo niektorý
príkaz Cirkvi sv. Som si naozaj taký istý, že by
sme sa rozhodli za vieru a proti pohodliu?
A predsa, za vieru treba vedieť prinášať vše­
tky obety.

— 327 —
 Pondelok po 22. nedeli
po Svätom Duchu.

POHORŠENIE MALIČKÝCH.

Aký prísny je rozsudok nad tými, ktorí po­

horšia maličkých! Lepšie by bolo pre nich, ke­
by neboli žili.
Veď ja azda nikoho nepohoršujem. Neuvedo­
mujem si to.
Naozaj? Uvidíme.
Sme v trochu rozpustilej spoločnosti. Azda
oslavujú radosť, zatlačenie žiaľu alebo iné. Ale
jedny oči sa prizerajú a jedny ústa, ktoré som
si nevšimol, hovoria: Aké sklamanie! Nie je ta­
ký, akým sa doteraz ukazoval. Stačilo jedno slo­
vo, nemravná poznámka, nevkusný žart.
A príležitostí je dosť.
V kine, pri kúpaní, v divadle…
Alebo v hostinci: Nože, Janík, vypi si, veď si
už mládenec, skoro muž, patríš medzi chlapov.
V piatok sedí spoločnosť pri obede. A jeden
povie: Keď niet iného, môže sa aj mäso. Myslí si
azda: Keď nás nikto nevidí, môžeme aj mäso.
Pri rozprávaní dvojsmyseľných žartov niekto
poznamená: Azda sa len nebudeš červeňať, veď
si už dospelý.
Áno, tak sa to začína. Tisíc príležitostí, aby
som dával pozor, či nikoho nepohorším.
Lebo kto je „maličký“? Každý, kto sa díva
na mňa s úctou, každý, kto si zachováva sluš­
nosť, kto vážne chápe mravnosť.
Aj doma: manželka, syn, dcéra.

— 328 —
 Utorok po 22. nedeli
po Svätom Duchu.

KŇAZSKÁ REVERENDA.

Stretávam sa s ňou často. V meste je to viac-

menej reverenda neznámeho kňaza, na dedine
známa reverenda dedinského farára. A čo s tým?
Akýsi drobný sedliačik povzbudzoval svojho
koňa do kopca s nákladom hnoja. Okolo neho
prešiel farár. Opýtal sa ho niečo, ako sa trá­
pi, a povzbudil ho niekoľkými slovami. Chlap
si niečo zašomral, ale potom, keď už farár ne­
mohol počuť, zahundral: Každý sa nemôže takto
povaľovať.
Nuž, bol presvedčený, že rozvážať hnoj je ne­
porovnateľne dôležitejšia robota, ako sa pomod­
liť breviár, navštíviť chorého alebo sa pripraviť
na nedeľňajšiu kázeň. Pravda, nie je sám, ktorý
by mal takýto náhľad na reverendu.
Aký je môj vzťah ku kňazskej reverende?
Myslím na to, že je to rúcho, do ktorého sa ob­
lieka Kristov sluha, sprostredkovateľ nadpriro­
dzených milostí, človek, ktorý z Božej vôle do­
stal milosť držať vo svojich prstoch najsvätejšie
telo Kristovo? Neodsudzujem kňaza pre malicher­
nosti, ktoré sú celkom vedľajšie, nepodstatné?
— Dnes som stretla farára, — vzdychla si
hlúpučká dámička — už nebudem mať šťastia.
Nebolo by lepšie, keby si pomyslela na šťastie,
že vôbec mohla kňaza stretnúť, lebo jej pripo­
mína Božiu starostlivosť o dušu človeka, na kto­
rú by ľudstvo niekedy aj zabudlo?
Viem sa zastať duchovného, kde to treba?

— 329 —
 Streda po 22. nedeli
po Svätom Duchu.

VŽDY S CIRKVOU!

Sv. Ignác z Loyoly vydal krásne heslo: My­

slieť s Cirkvou. To jest vieroučne myslieť, ako
Cirkev sv., ale i modliť sa s Cirkvou sv.
Teda nie popustiť uzdu rozumu, vybrúsené­
mu vzdelaním? Nie dať strhnúť ohybným ja­
zykom, ktorý aj v modlitbách prosí len pre seba?
Tieto moderné prejavy neskrotenej osobnosti
stŕhajú aj mňa. Polemizujem o Cirkvi a myslím,
že ju tým bránim, robím kompromisy, a nazdá­
vam sa, že jej tým pomáham.
Nie to sa žiada.
Cítiť s Cirkvou. Keď trpí, keď víťazí, keď
prosí, keď ďakuje, keď bojuje, keď sa modlí.
Ale či to nie je útok na moju osobnú slobo­
du, na môj rozum? — pokúša moderný svet.
Čo odpoviem?
Pôjdem s Cirkvou vždy, lebo je Kristova,
stráži mi dušu, modlí sa za mňa, dvíha ma, na­
práva ma, odpúšťa mi, rozdáva Krista a je ne­
poraziteľná.
To sú dôvody, aby som nikdy nezakolísal!

— 330 —
 Štvrtok po 22. nedeli
po Svätom Duchu.

MILOVAŤ VŠETKO V CIRKVI.

Čo sa mi to v nej teda neľúbi? Autorita, hier­

archia, organizácia?
V š e t k o mám milovať v Cirkvi. Nie podľa
svojho vkusu a výberu.
Ak však mám niečo milovať, musím to dobre
poznať. Kde sú pramene vlažnosti k Cirkvi sv.
u niektorých kresťanov? V nevedomosti. Ak o
nej naozaj neviem viac, iba to, že do nej patrí
niektorý náhodný pokrytec — a to je príčinou
mojej chladnosti — potom ju naozaj nemôžem
milovať.
Prečo však milovať?
Pre to isté, pre čo milujeme otca a matku.
Ježiš sveril Cirkvi sv. rodičovskú starosť o mo­
ju dušu.
Takto sa mi všetko stáva v nej bližším.
K všetkému ma púta vzťah nadprirodzenej sy­
novskej lásky. V Cirkvi sv. a vo mne prúdi tá
istá krv.
Cirkev sme my. Nielen legitimáciou krstné­
ho listu, ale životom, celým svojim presvedče­
ním. Je teda prirodzené, že budem v nej všetko
milovať: to, čím sa prejavuje navonok a čím je
vo vnútri.

— 331 —
 Piatok po 22. nedeli
po Svätom Duchu.

DUŠA BLIŽNÉHO.

Po svojej duši musíme všetko obrátiť na zá­

chranu duše bližného.
Tvoríme jednu rodinu. Cirkev sv. nás prero­
bila na bratov a sestry. Máme teda navzájom na
seba myslieť a pomáhať si. Nemôže nám byť
ľahostajné, ako žijú duše našich bližných. Sme
povinní chrániť sa, zastávať sa, vytvárať si na­
vzájom podmienky hlbokého duševného života.
Hľa, odpoveď na veľmi mnoho otázok, prečo
sa máme starať o náboženský život spoločnosti.
Aj ja chcem myslievať na duše bližných. Na
dušu robotníka, študenta, žiačika, sedliaka, úrad­
níka, na dušu podriadeného a predstaveného, na
duše ľudí, ktorí počúvajú moje reči, ktorí číta­
jú moje slová. Na duše, ktoré vyučujem v škole,
ktoré vediem v spoločnosti, za ktoré som zodpo­
vedný v rodine, s ktorými žijem a pracujem.
Môžem uškodiť duši bližného? Zaiste. Hru­
bými rečami, urážkou, zabraňovaním v nábožen­
ských povinnostiach, zosmiešňovaním, obmedzo­
vaním.
A pomôcť?
Modlitbami, príkladnou láskou, podporovaním
sa, tým, že budeme ochotní urobiť pre dušu bliž­
ného všetko, čo vieme urobiť pre vlastnú dušu.

— 332 —
 Sobota p o 22. nedeli
po Svätom Duchu.

BRATSTVO MÁS.

Keď myslím na dušu bližného, mám si azda

predstaviť niekoľkých známych, mne blízkych,
priateľov, príslušníkov mojej generácie a triedy?
Nielen to. Toto duchovné bratstvo treba roz­
šíriť na celé masy, z nich najmä na dušu ro­
botníka.
Moja láska má sa nezištne a bez výberu roz­
prestierať v prvom rade na ubiedených, na chu­
dobnú triedu. Lebo láska je najsilnejší sväzok,
ktorý toto bratstvo podmieňuje a udržuje.
V každom z týchto je Kristus.
Treba, aby som bol oboznámený so sociálny­
mi otázkami, aby som poznal život hospodársky.
Poznám požiadavky robotníckej mládeže? Uvažo­
val som o prostriedkoch, ktoré nás všetkých pod­
statne sblížia a odstránia priepasť medzi trie­
dami, tú duchovnú priepasť nedôvery a ne­
ochoty?
Otázka dobrého spoločenského usporiadania,
to je aj moja otázka.
Koľko príležitostí sa mi naskytlo, aby som
sa priblížil k problémom robotníckej rodiny, aby
som pouvažoval o hrôze, ktorú vie vytvoriť od­
klon od viery, niekedy len preto, že robotník
nenašiel medzi ostatnými dosť lásky a dôvery a
dosť porozumenia?!
 Dvadsiatatretia nedeľa
po Svätom Duchu.

NAD OLTÁROM MOJEJ DUŠE

I môj život i život bližných je poznačený obe­

tou. A často obetou je aj to, čo pre bližného
urobím.
Z týchto drobných obiet tvoria sa hviezdy na
nebi ľudstva.
Kristova obeta je slnkom na tomto nebi, vše­
tky duše priťahujúci stred. V Ňom dostáva svoj
nadprirodzený smysel každá najnepatrnejšia obe­
ta, ak ju vieme a chceme priniesť.
Vo francúzskom mestečku Neufmontiers uro­
bili cez prvú svetovú vojnu z kostola nemocnicu.
Ranených bolo toľko, že už nebolo miesta. Pri­
viezli ťažko raneného dôstojníka a aby ho mohli
ihneď operovať, položili ho na oltár.
Veliteľ povzbudzoval raneného: Budete mu­
sieť mať mnoho sily.
— Budem ju mať — povedal ranený dôstojník
— ktosi predo mnou sa obetoval na tomto mieste.
Po úspešnej operácii hovorí lekár:
— Sláva, boli ste ohromný, nadľudský.
Chorý ukázal zrakom na kríž nad oltárom a
povedal:
— A On?
Čo sú moje bolesti v porovnaní s touto? Nikdy
však nesmiem stratiť z očí Kristovu obetu.

— 334 —
 Pondelok po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

LÁSKA A OBETA.

Láska a obeta stoja nad ľudstvom. To sú slo­

vá medzinárodnej reči kresťanstva.
Rozumiem im?
Treba nám prejsť okolo chudobného starca.
Chladno prejdeme, bez lásky a bez obety.
Bol by tak prešiel okolo neho aj Kristus?
Dozvedeli sme sa o nešťastí suseda, zničené­
ho požiarom, podlomeného chorobou, ale v nás
sa akosi nič nepohlo. Pravda, „každý má svoj
kríž“ vieme sa pohotove ospravedlniť. Ale čo
sme tým urobili na zmiernenie bolesti bližného?
Neprenechávam vo svojom srdci mnoho mie­
sta pre nenávisť stavovskú, rodovú, nábožen­
skú?
Aké zastaralé a neskutočné sa nám zdajú slo­
vá: Aj nepriateľa treba milovať! Už dávno sme
ich vyradili zo svojej reči a vypudili zo svojich
sŕdc.
Príčina? Azda ešte milujeme srdcom, ale nie
sme odhodlaní trochu obetovať.

— 335 —
 Utorok po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

OD BRATA KU KRISTOVI.

Každý dobrý skutok, vykonaný v súlade

s Kristom, dostáva nadprirodzený, vykupiteľský
smysel.
Pomáha nám dobýjať nebo.
A spláca nekonečnú obetu kríža.
Takto presahuje dobro vykonané pre bliž­
ného rámec spoločenského, humánneho skutku.
Je to niečo neporovnateľne viac.
Inak môžeme ľahko upadnúť do farizejstva.
I farizej odovzdal desiatok z úrody, i on podpo­
roval chorých a chudobných. Ale nebola v tom
láska. Robil to z vypočítavosti.
Nestáva sa aj mne, že robím dobré skutky
len preto, aby som bol pochválený, aby ma po­
zorovali, aby sa o mne dobre hovorilo?
Ak je láska bez obety len pestrá bublina, tak
aj skutky obety bež lásky ostávajú chladnými
bezcennosťami. Preto ešte niet šťastia tam, kde
len hmotnými prostriedkami chceme zmierniť
nedostatky ľudí.
Hlbšie treba sostúpiť, do duše, lebo tam je
zrno nešťastia, toto duševné sucho, ktoré svet
ponára do bolesti.
Až tam nájdeme cestu k bližnému a od bliž­
ného ku Kristovi, ktorá dá každému nášmu slo­
vu a činu iný smysel.

— 336 —
 Streda po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

TOTO JE KRESŤAN.

Sú maliari, — napísal v XVII. storočí mrav­

ný obrodzovateľ kňazského stavu Bourdoise —
ktorí maľujú tak zle, že k obrazu koňa musia
napísať: Toto je kôň. Aj keď vidím toho alebo
onoho kresťana, mal by som chuť napísať na jeho
klobúk: „Toto je kresťan!“.
Nebolo by niekedy treba aj mne pripichnúť
na klobúk tento lístok?
Aké je potrebné, aby som sa stal dobrým prí­
kladom a aby sa naozaj mohlo povedať o mne:
Toto je kresťan!
Spoločnosť ľudská túži po obrode. Ale obro­
du neprinášajú teórie, lež ľudia, dobré príklady.
Takto ani ja nie som bezvýznamným práškom.
Naopak, môžem sa stať život rozdávajúcim kva­
som, oázou na púšti mravného sucha, majá­
kom v tme mora mravného zmätku a nebezpe­
čenstva.
Ak som teda aj ja presvedčený a hovorievam,
že svet je zlý, urobil som všetko, aby som dal
príklad, akým má byť?

— 337 —
 Štvrtok po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

PRIDŔŽAŤ SA BOHA.

Sv. Pavol povedal: „Spravodlivý žije z vie­

ry“. Takisto možno povedať: Spravodlivý žije z
lásky k Bohu, zo spojenia s Ním.
Medzi tými dvoma vetami je určité spojivo.
Samotná viera nám môže dať silu s jedného
dňa na druhý zrúcať všetko, čo prekáža, čo spo­
maľuje našu cestu k spojeniu s Bohom.
Treba dostať s neba milosť, aby sa naše srd­
ce uspokojovalo s tým, čo je podstatné. Styky,
spolkový život, verejná činnosť, zovňajšok na­
šich povinností, úspechy práce, to je len škrupi­
na, šata, veci podradné. Toto všetko treba oživiť
Bohom, ktorý túži po nás a na nás čaká.
V každej udalosti, v každom kríži, v každom
skutku milosrdenstva a lásky treba vidieť pro­
striedok sjednotenia s Bohom, utuženia puta,
ktoré nás spojuje s Ježišom, s Cirkvou sv., s du­
šami. To je potom už iný život, to je to, čo sv.
Terézia nazýva „vnútorným hradom“, na ktorom
sa zlomia všetky životné ťažkosti.
Z čoho tento hrad postaviť?
a) z čistoty srdca, nadobudnutej každoden­
ným spytovaním svedomia a čnosťami,
b) z verného plnenia duchovných povinností a
c) z túžby po božskom živote, po spojení
s Bohom.

— 338 —
 Piatok po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

MÁLO.

Čo teda Boh žiada?

Podľa niektorých statí evanjelia by sa zdalo,
že m á l o je toľko ako m n o h o : obeta vdovy,
horčičné semeno, kvas, robotníci vo vinici, „keď­
že si bol nad málom verný, nad mnohým ťa usta­
novím“.
Žiada teda Boh málo, uspokojuje sa s málom?
Treba si vysvetliť túto matematiku.
Isteže, Boh žiada veľa, žiada všetko. A ja sa
musím usilovať byť Mu verným v najväčšej
miere. Teda: úprimný a veľkodušný úmysel.
A v skutočnosti? Mám za sebou život, ktorý
je už minulosťou, a čo som mu zo všetkého dal?
Neplodný nárek neosoží.
Chceli sme dať mnoho — to bola počiatočná
vôľa — a dali sme málo pre svoju slabosť. Máme
sa skľučovať zármutkom?
Ak sme naozaj chceli dať veľa a dali sme
málo, v tomto prípade urobil Boh z tohto mála
mnoho. Boh nás miluje v takej miere, aký bol
náš úmysel, a nie v takej miere, ako sa nám
svoj úmysel podarilo uskutočniť.
Hľa, to je matematika Božia, ktorá nás musí
ešte užšie k Nemu pripútať.

— 339 —
 Sobota po 23. nedeli
po Svätom Duchu.

PROZRETEĽNOSŤ.

Niekedy strácam dôveru a odvahu. Časy sú

zlé, obzor sa zatemňuje. Kam spejeme?
Musím si uvedomiť, že:
1. prítomný život je len prechodná skúšobná
doba. Nie je to posledné slovo Boha. Bolo by to
naozaj šťastie, keby sa nám všetko darilo? Kto­
vie, ako ľahko by sme vtedy zabudli na vyššie
veci? Koľko príkladov nachádzam vo svojom
živote! Či som necítil život inak v hrôzach ne­
bezpečenstva a inak, keď sa už pominuly?
2. Diela Božie treba posudzovať v ich celku
a nie podľa niektorých jednotlivostí. Ale človek
nezachytí celý plán Prozreteľnosti. Čo je v mo­
jich očiach len „hlúposť“ alebo malichernosť, je
u Boha azda úspechom. Koľko dôvodov, aby som
sa nezarmucoval pre chvíľkové neúspechy, pre
chvíľkové ťažkosti doby a spoločnosti!
Boh rád ostáva za záclonou. Nemýľme sa, nie
je neprítomný, je len skrytý. Skrýva svoju
velebnosť a všetko ide tak, ako by nebol tu,
Ľudia sa rozchádzajú a cítia sa pánmi. A pre­
dsa nič sa neprihodí bez dovolenia Toho, ktorý
všetko spravuje.
Čo vidím na pohybe tkáčskeho stroja? Nič.
Až na hotovej práci vidím celý obraz.
Takto musím chápať aj svoj život.

— 340 —
 Dv a d s i a t a š t v r t á n e d e ľ a
po Svätom Duchu.

SVIATOK APOŠTOLOV.

Svet nemožno prerobiť razom a v celej jeho

mase. Ak sa to nedarí tak, ako by sme si pred­
stavovali, dokazuje to, že chýbajú apoštoli, vod­
covia, pastieri ľudstva. Od tých treba začať. Ani
dnes nemožno nahradiť skutočnosť, že len mrav­
ne silní jednotlivci obrodia svet.
Preto neprestávame klásť dôraz na dobrých
jednotlivcov. Na čisté charaktery medzi mláde­
žou, ktoré dobrým príkladom vedú ostatných.
Na mravných učiteľov, na dobrých otcov a mat­
ky, predstavených úradov, riaditeľov tovární, ve­
dúcich obcí, miest a štátu.
Nemám túžbu, aby som so stal jedným z nich?
Aby som najprv vo svojej rodine, potom na
svojom pracovisku, vo svojom životnom prostre­
dí priťahoval silou svojho apoštolátu? Vedel by
som sa rozhodnúť, ako dvanásti apoštoli, zane­
chať všetko a ísť za Ježišom?
Aj dnes potrebujeme horlivcov viery, ktorí by
toto zrno nielen zasievali, ale aj opatrovali.
Čo mi bráni, aby som sa ním stal?
Bože, osvieť mi rozum a daj pokoj môjmu
srdcu, aby som poznal a odstránil všetky pre­
kážky na ceste za Tebou.

— 341 —
 Pondelok po 24. nedeli
po Svätom Duchu, sviatok Všech­
svätých.

CIRKEV OSLÁVENÁ.
Jedenásť mesiacov — od začiatku adventu až
dodnes — oslavovala Cirkev Ježiša, Božského
Vodcu. Oslava vyvrcholila včera, v poslednú ok­
tóbrovú nedeľu, vo sviatok Krista Kráľa. Mesiac
november, posledný v liturgickom roku, je vy­
hradený oslave Kristových údov, či sú už v ne­
bi — dnešný sviatok —, alebo v očistci (Dušičky),
alebo ešte bojujú na zemi (sviatky posvätenia
chrámov).
Dnes, vo sviatok Cirkvi oslávenej, si vyjasním
svoj postoj k nej a k nebu.
Iste, nie som hodný neba. Nik si nemôže vlast­
nými prostriedkami zaslúžiť milosť vidieť Boha
a prebývať s Ním. Len Kristova krv nám po­
stavila viadukt cez nepredstaviteľnú priepasť
medzi hriešnym človekom a absolútnou Sväto­
sťou, Dobrotou a Pravdou.
Áno, nie som hodný.
Ale či tými slovami niekedy nezastieram nie­
čo celkom iné: „Nechce sa mi?“
Boh priťahuje k sebe duše. Ale ja ostávam
z pohodlia malým, nepatrným. Držím sa úzkost­
livo pri zemi, nerozhodnutý vziať na seba nád­
herné riziko, akým je nezadržiteľný let do naj­
väčšej výšky, k samému Bohu.
Ježišu, uspôsob ma, aby som sa vedel stať
veľkým, zbaviť sa prízemnosti a zamerať sa na
nebo.

— 342 —
 Utorok po 24. nedeli
po Svätom Duchu, sviatok Dušičiek.

PREDVÍDAJME SVOJU SMRŤ.

Aké prekvapenie — keď s takou starostlivo­

sťou myslievam na všetko, čo mi má zachovať
a spríjemniť život — naozaj, aké prekvapenie je
myšlienka na vlastnú smrť!
A je niečo dôležitejšie? Lebo smrť príde. Ešte
na nikoho nezabudla. Azda nie hneď, ale isto.
Teda, treba sa na ňu pripraviť.
Istý človek si žiadal milosť, aby sa mohol po
celý život skláňať nad svojím hrobom ako nad
kolískou.
Jedinou prípravou na smrť je život. Svätý
život je semeno blaženej smrti. Lebo je známe,
že strom padne na tú stranu, na ktorú je na­
chýlený.
Často myslievaj na svoju smrť! Čo by bolo,
keby ťa navštívila teraz, na ceste do práce, pri
zábave, v noci… Nie je to hrozné, že okolo tej­
to skutočnosti prechádzam tak ľahostajne?
Nikdy si neľahnem spať bez myšlienky na
smrť a bez toho, aby som bol na ňu priprave­
ný. Môžem ju spokojne vyčkať?
Ale aj hmotne sa treba pripraviť na smrť.
Ako? Zabezpečením rodiny úsporami a dedič­
stvom lásky, ktoré chcem po sebe zanechať.
Koľko mojich bližných vydýchlo práve v tej­
to chvíli! Ja som ešte zostal. Dokedy však?

— 343 —
 Streda po 24. nedeli
po Svätom Duchu.

A K O KEBY NEMALI ZOMRIEŤ

Istý kresťanský filozof napísal: „Toľkí ľudia

žijú tak, ako keby nikdy nemali zomrieť. To je
omyl; skutočnosťou je, že máme konať, ako by
sme boli mŕtvi“.
Slávny španielsky maliar Murillo žiadal si
na hrob napísať tieto dve slová: vive moriturus.
Hľaď žiť s myšlienkou na smrť. Nič nenaučí
lepšie žiť, ako táto myšlienka. Kto často na ňu
myslieva, vyhne sa sklamaniu a vie dobre žiť.
Filozofia hriešnikov a neveriacich sa práve
tomu bojazlivo vyhýba. Preto predpokladá málo
presvedčivé náhľady, že smrťou sa všetko skon­
čí. To je iba želanie tých, ktorí žijú tak, ako ke­
by nemali zomrieť.
Pre mňa niet pochybností. Duša, ktorá vyšla
nepopierateľne od Boha, k Nemu aj smeruje.
K Nemu pôjde po rozsudok trestu alebo slávy.
Mňa nestraší tôňa smrti. Pre mňa je to naj­
múdrejšia filozofia. Je to jedine rozumné, čoho
sa môžem pridŕžať.

— 344 —
 Štvrtok po 24. nedeli
po Svätom Duchu.

DVAKRÁT ZOMRIEŤ.

Pôžitkári nám prízvukujú: len raz žiješ. Nuž,

pre mňa je dôležitejšie: len raz zomrieš.
Ako si ale vysvetliť titul tejto meditácie?
Keďže len raz zomriem, musí byť toto dielo do­
konale pripravené. A ako sa dozviem, že dielo
sa dobre vydarí? Urobím skúšku.
Na hrob slávneho teologa Dunsa Scota napí­
sali tieto slová: Raz pochovaný, dvakrát zo­
mretý.
Portugalský kazateľ P. Vieyra takto vysvetlil
tieto slová: „Je smrť hrozná? Prečo? Je takou
tomu, kto zomrie len vtedy, keď zomiera. Ale
ten, čo zomiera pred svojou smrťou, posmieva sa
strašiakom smrti“.
Teda aj tu akýsi cvik je potrebný. Skúška.
Napríklad teraz: Odpútam sa od všetkého tak,
ako by som už nikdy nemal žiť.
Potom ma už smrť nemôže prekvapiť. Budem
totiž vedieť liek. Po smrti už nie.
Hľa, predsa to nie je prázdny protiklad: dva­
krát zomrieť. Kresťan rád urobí túto skúšku,
aby vedel, ako obstojí pri hlavnom diele.

— 345 —
 Piatok po 24. nedeli
po Svätom Duchu.

KONIEC TITULOM.

„Tu leží slávny básnik…“

Omyl! To nie je pravda.
Alebo teda: Tu leží veľký vojvodca, politik,
kráľ…
Nie veru!
V krypte viedenského kapucínskeho kláštora
sú pochovaní bývalí rakúski panovníci. Keď do
nej kládli truhlu cisára Františka Jozefa I. a ce­
remoniál búchal na železné dvere, ozval sa
zvnútra kapucín: Kto je?
— František Jozef I., Habsburgský.
— Nepoznám ťa.
Zvonka znova počuť prosebný hlas: — Som
František Jozef I., cisár rakúsky, kráľ jeruza­
lemský, uhorský, český, dalmatínsky, chorvát­
sky, haličský…
— Nepoznám ťa.
— Som arciknieža rakúske, knieža štýtske,
salcburgské…
— Nepoznám ťa.
A keď sa skončilo vymenovanie titulov, hlas
zvonku povedal:
— Som úbohý hriešnik.
— Vstúp, brat môj! — odpovedal kapucín.
Veru, do truhly si neponesiem ani jeden titul.
Iba dve slová: úbohý hriešnik.
Nuž, čo mi tu pomôže? Len dobré skutky.

— 346 —
 Sobota po 24. nedeli
po Svätom Duchu.

B E Z NÁPISU.

Ak nebudú na mojom hrobe nijaké tituly,

čo teda tam bude? Bez nápisu? Alebo: Tu leží
človek, ktorý nič neurobil pre svoju dušu?
Potom sa však môžu opýtať: Načo teda žil?
Náhrobné nápisy sostavujú zasa len ľudia.
Budú mať dôvod, aby na môj hrob napísali aspoň
jedno láskavé slovo, ktoré by som bol u nich
zaslúžil?
Ale to nie je všetko.
Ešte jedna otázka ma musí znepokojovať:
Ako by sostavil nápis na môj hrob Boh? Le­
bo jedine to má pre mňa cenu. S ľuďmi sa už
viacej nestretnem. Ale s Bohom sa musím stret­
núť pred súdnou stolicou.
Aká hrôza by to bola, keby On nenašiel ni­
jaké slovo, ktoré by mu potvrdilo, že som nežil
nadarmo. Aká zdrcujúca myšlienka, že by môj
hrob mal večne ostať bez nápisu!
To však závisí, len odo mňa.
Mal by som si uvážiť, aké slová tam chcem
mať a vykresať ich tam svojím životom. Na
ostatnom mi už nemusí záležať.
A záleží mi?

— 347 —
 Dv a d s i a t a p i a t a n e d e ľ a
po Svätom Duchu.

EŠTE NIE.

Nuž, veď ja toto všetko viem. Viem, že zo­

mriem, i to, že odo mňa závisí, ako zomriem, i to,
že po smrti nebude už viac možnosti niečo na­
praviť.
A predsa ma niečo zdržuje a bojazlivo si my­
slím: Ešte nie!
Ešte nie dnes. Ešte nie v tejto minúte. Ne­
skôr, zajtra, o mesiac, od prvého a ešte neskor­
šie, keď pominie mladosť až potom sa začnem
pripravovať na smrť.
Odkiaľ sa nabrala vo mne taká opovážlivosť,
že chcem takto zneužívať milosrdenstvo Božie?
Či som naozaj taký pochabý, že si myslím,
že možno Boha oklamať sľubom, že sa na smrť
pripravím na smrteľnej posteli, v nešťastí, len
vo vojne, len na Dušičky?
Nie. Vždy mi treba na ňu myslieť. Všetky
moje slová, žiadosti a skutky naplniť jej miaz­
gou.
Lebo ak teraz nezačnem, či budem vládať pri­
kázať času: Postoj chvíľku, ešte postoj!?
Nie, hneď teraz začnem a odteraz nepresta­
nem mať smrť na očiach. Aj tak nikdy neodpla­
tím Bohu túto milosť, že ma doteraz zachoval
a že ma neprekvapil nepripraveného.

— 348 —
 Pondelok po 25. nedeli
po Svätom Duchu.

KEBY SI HĽADEL NA HRIECHY…

„Keby si hľadel na hriechy, P a n e … “ , t o sú

prvé slová modlitby žalmu, ktorý kňaz opaku­
je pri každom hrobe.
Raz ich vysloví aj nado mnou. Vtedy, keď
už všetko bude vložené do rúk Božieho milo­
srdenstva. Ale múdrosť ma napomína, aby som
sa aspoň raz započúval, ako budú znieť tieto
slová nado mnou: „Keby si hľadel na hriechy,
Pane, Pane, kto by obstál?“
Istý spisovateľ takto zobrazil chvíľu smrti:
„Predstavte si, že za každý hriech urobil by Boh
jednu medailu, na ktorej by boly vyrazené: druh
a váha, dátum a okolnosti vášho hriechu. Pred­
stavte si múzeum, kde by boly tieto medaily
usporiadané v nejakej skrini za sklom v časo­
vom poradí ako staré peniaze v múzeu; a zas si
predstavte sbierku pergamenov, ktoré by pred­
stavovaly sbierku odpustenia nebeského Kráľa,
obsiahnuté rozhrešenia a vaše skutky ľútosti. Vy
máte kľúč od tohto múzea, vstúpte a pozrite
okolo seba. Tieto medaily predstavujú vaše skut­
ky bez výnimky.“
Bože môj, teraz mi naozaj nemôže byť také
ťažké pozrieť si tieto medaily svojich hriechov.
Viem, že sa zhrozím nad nimi, ale práve to ma
azda upozorní na to, že je ešte čas. Aká to več­
nosť by ma stihla pre moju hriešnu ľahostajnosť.
Ešte mám čas rozhodnúť o nej.

— 349 —
 Utorok po 25. nedeli
po Svätom Duchu.

OČISTEC.

Zdá sa, že mnohí kresťania sa spriatelili s

myšlienkou na očistec: Pôjdem do očistca, to
je nevyhnutné.
Aká hriešna ľahkomyseľnosť! Čože je azda
očistec nejaká maličkosť? Karanténa? Tak ťažko
znášam aj malé telesné a duševné bolesti a tu
zrazu tak naľahko beriem hrozný pobyt v ohni
a v mukách dlhého odlúčenia od Boha. A či sa
mi zdá očistec ďalekým, neskutočným, bájkou?
Kde je však potom moja viera? Myslel som už
na to, že tento oheň a tieto muky môžu trvať
dlhé desaťročia a stáročia a to všetko len za moju
nedbanlivosť a ľahostajnosť?
Chýba mi túžba po nebi. Chýba mi stálosť
v boji za čnosť, za dokonalosť. Chýba mi vnú­
torný život, sobranosť.
Avšak nielen o seba sa musím starať. Na
koľkých ľudí som už zabudol, na mŕtvych prí­
buzných, priateľov, na milióny padlých vo voj­
ne, ktorí v očistci čakajú na moju vrúcnu mo­
dlitbu a na moje obety, ktorými ich môžem vy­
kúpiť!
Akú hojnosť milostí rozdáva Cirkev sv. zo
svojich pokladov, keď jej starosť o duše ide až
za hranicu smrti!
Ja však z nich veľmi málo čerpám. Prečo?

— 350 —
 Streda po 25. nedeli
po Svätom Duchu.

Č O S A BOJÍTE?

Vraciame sa k slovám evanjelia o utíšení

búrky na jazere. Učeníci sú na mori. Ježiš je
s nimi, ale unavený zaspí. Príde búrka a oni
naľakaní Ho budia: Pane, ratuj nás… Strach
o životy. Ešte nechceme umrieť. A zdá sa, že
Ježiš nevidí nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí.
Odvtedy sa to opakuje.
Koľko ráz už odznela táto prestrašená pros­
ba! Sme stratení. Vojny, neúroda, suchá, dažde,
choroby… Pane, ratuj nás!
„Boh zabúda na nás“ počúvame niekedy.
Čo sa bojíte, maloverní?
Áno, čo sa bojíme? Či Boh, nekonečne dobrý
Otec, môže dopustiť, aby niekto trpel nad svoje
sily a proti svojmu šťastiu?
Či Boh môže dovoliť padnúť Kristovej Cirkvi?
Či Boh môže dovoliť, aby som bol pokúšaný
viac, ako môžem zniesť?
Malovernosť nemá u kresťana miesto. Ježiš
je s nami. Vždy, na všetkých cestách. Na to ne­
mám zabúdať!
Myšlienka na Božiu prítomnosť a prozreteľ­
nosť robí koniec strachu a odníma zbraň každej
malovernosti.

— 351 —
 Štvrtok po 25. nedeli
po Svätom Duchu.

ŤARCHA ZEME.

Istá stará žena zomierala v nemocnici. Našla

sa osoba, ktorá ju navštevovala a starala sa o ňu.
Pri každej návšteve jej dala zlatku. Stará žena
si takto nasbierala peknú sumu peňazí. Zo stra­
chu pred zlodejmi si ušila pre ne vrecúško, ktoré
vždy nosievala na hrdle.
Bola pred smrťou, ale s peniazmi sa nechcela
rozlúčiť. Až v bezvedomí jej mohli vrecúško
sobrať, keď sa jej šnúra už nebezpečne vrezala
do hrdla.
Aká smiešna bola táto žena! Myslí na hmotu
ešte i vtedy, keď už naozaj nebolo času na nič
iné, iba na dušu.
Nemávam aj ja nejaké podobné vrecúško,
ktoré ma ťahá k zemi, škrtí duchovný život a
ťaží svedomie?
Môže to byť všeličo. Zlato, sláva, postavenie.
Potrebujem však voľnosť, aby som mohol du­
ševne slobodne dýchať. Nič mi v tom nesmie
prekážať.
Nebudem otrokom, ale vládcom majetkov,
ktoré mi ponúka život na zemi.

— 352 —
Vytlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave